Načo sú nám pocity

„Niekedy sa v pestúnskej rodine cítim zvláštne, pretože sa cítim sama, že do nej nepatrím.“ (Evelyn, veľa tancuje a má krásne oči)

„Keď som bol po prvý krát v pestúnskej rodine, bál som sa, lebo som videl nové tváre, ktoré som nikdy nevidel a mal som strach. A ani oni ma nepoznali a ani netušili, kto som, ale aj to je na niečo dobré, pretože sa touto cestou dostaneš na ďalšiu a ďalšiu a práve tá cesta nás priblíži k sebe.“ (Mirko 17 rokov, v pestúnskej rodine žije od 11 rokov, hrá výborne futbal)

„Keď som išla do detského domova, cítila som sa zle, lebo mi nepovedali pravdu kam idem a prečo.“ (Zuzka, 17 rokov, pečie vynikajúce koláče)

„Ťažké bolo pre mňa zvyknúť si po toľkých rokoch v detskom domove na rodinu a blízky kontakt s náhradnými rodičmi.“ (Matej, 24 rokov, vie fotiť krásne fotky a mal v múzeu vlastnú výstavu fotografií)

„Zvláštne som sa cítila, keď mi zomrel prvý psík a ja som sa vinila, že za to môžem. Na pestúnstve sa mi páči, že je to ako prítulný psík, môžem sa tu maznať a túliť.“ (Peťka, 17 rokov, vie sa veľmi dobre starať o zvieratá)

„Keď som sa stala dospelou a mala som syna, začala som sa cítiť sama. Uvedomila som si, že som sa nepekne zachovala k svojim pestúnskym rodičom. Som rada, že môžem k nim aj tak kedykoľvek prísť aj teraz s dieťaťom. Sú stále mojou rodinou.“ (Soňa, 25 rokov, v pestúnskej rodine žila od 8 rokov, celkom sama vychováva svojho synčeka, má prácu a byt, vie výborne narábať s futbalovou loptou.)

„Zvláštne som sa v pestúnstve cítil, keď sa mi v živote nedarilo, či mal som sa ťažko. Vtedy prišli pocity, že som iný ako moji rovesníci z biologických rodín. Kleslo mi sebavedomie a najradšej by som sa niekde schoval pred svetom. Prial som si, aby o mojom pestúnstve nevedel nik. Bolo to moje naj najväčšie tajomstvo… Hmm… No v živote to niekedy nejde až tak ututlať. Dnes to už tajomstvo nie je, viem o svojej inakosti, ktorú som prijal a snažím sa ju poznať. Áno, som iný – mňa si moja mama vybrala. Som výnimočný. Všetci v tejto knihe sme výnimoční. (Radovan, 26 rokov, okuliare mu veľmi pristanú)

„Najhroznejšie pre mňa bolo objímanie – nechcel som, aby sa ma niekto dotkol. Žil som v svojej ulite a bál som sa dotykov aj priameho očného kontaktu. Až neskôr ma moja pestúnska mama naučila ako na to.“ (Ondrej, 25 rokov, je najkučeravejší zo všetkých mojich spoluautorov)