a/ pre deti

Príbehy detí z náhradných rodín

Maruška

Po pôrode som pochopila, že keď mama bola ochotná vydržať a vytrpela to všetko iba preto, aby som sa narodila, tak sa asi fakt nemôžem na ňu hnevať.”

Príbeh adoptovanej Marušky, ktorá hľadá odvahu spoznať svoje biologické korene.

 „Pamätám si na obdobie, kedy som sa zaoberala mojou minulosťou. Mala som asi 15 rokov, a vtedy som veľmi apelovala na mojich adoptívnych rodičov, aby som mala možnosť stretnúť sa s mojimi biologickými rodičmi. Stretla som sa s jednou pani, ktorá poznala moju mamu. Veľmi silno ma od stretnutia s rodičmi odhovárala. Bola to pre mňa facka, vtedy som si pomyslela, že moja biologická mama asi nie je nejaká pani s manželom, ktorá žije usporiadaný život a asi sa aj bojím nášho stretnutia. Napadlo, mi, že ani neviem, ako by som ju oslovila. Čo jej poviem: Dobrý deň? Potykáme si? Poviem jej: Čau mama? Vtedy som sa rozhodla, že kým nebudem vedieť, čo jej poviem, tak sa nestretneme.

Keď som otehotnela, mala som počas tehotenstva čas rozmýšľať nad vecami, ktoré sa týkali mojej identity. Mala som pocit, že sa na moju biologickú mamu strašne hnevám. To, že ma opustila mi prišlo nezodpovedné a nefér, čo som napokon spracovávala aj pri samotnom pôrode, ktorý strašne dlho trval. Po pôrode som pochopila, že keď mama bola ochotná vydržať a vytrpela to všetko iba preto, aby som sa narodila, tak sa asi fakt nemôžem na ňu hnevať. Lebo ten pôrod, Miin a asi ani môj, nebol prechádzka ružovou záhradou. Rozmýšľala som nad tým, ako je možné, že to všetko dokáže pretrpieť a potom odíde. Neviem, v akej bola situácii. Myslím, že to bola iná situácia, nie veľmi priaznivá, a že ju za to nemôžem súdiť. Potom som začala byť zamestnaná inak – byť matkou pre svoje dieťa. 

Dodnes neviem, čo by som mojej mame povedala. Možno nič. Možno by som čakala, čo by mi povedala ona. Mám mladšieho súrodenca Šimona. Hľadať s ním rodičov by bol asi dobrý nápad. On má odvahu na stretnutie s nimi, ja ešte nie. Keď ich nájde, budem rada, ale ja ešte nie som taká odvážna.”

Celý príbeh Marušky o riešení svojej identity si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Natália

Zrazu to všetko, po čom som tak odmalička túžila – zrazu to všetko prišlo a vy neviete, čo s tým máte robiť. Je to niečo také silné, že neviete, ako s tým narábať.”

Natália odmalička túžila spoznať svojich rodičov a súrodencov. Predstavovala si, aké to raz bude.

Pamätám si ten deň, keď mi prišla správa od jedného pána. Prvý moment – toto snáď nie. V správe znelo: „Som tvoj strýko, tvoja mama je Jolana a ja som jej brat”. Celú cestu domov som v električke rozmýšľala, či to povedať a ako to povedať rodičom. Bála som sa, či sa zrútim ja alebo či sa zrúti mama, ocino alebo sa mám začať smiať? A potom to zo mňa len tak vyšlo: Mami, napísal mi strýko a videla som maminu fotku. Mamina sa posadila na stoličku a opýtala sa ma: Je ti lepšie? Odpovedala som: Nie. Bojím sa. Bojím sa toho, čo bude nasledovať. Zrazu to všetko, po čom som tak odmalička túžila – vidieť strýka, bratov, hocikoho z rodiny, zrazu to všetko prišlo a vy neviete, čo s tým máte robiť. Je to niečo také silné, že neviete, ako s tým narábať. Plakať, či sa smiať alebo byť vďačný? 

Potrebovala som silu. Pomáhali mi moji rodičia. Moja mamina i Boh, od ktorých som ju čerpala a prosila, aby som jej mala dosť. Aby som vedela, ako s tým narábať a pracovať, či to do seba, do svojho vnútra pustiť. Odmalička som po tom túžila. Tak som si povedala, že s tým treba pracovať a treba sa strýkovi ozvať. Tak som to aj spravila a som za to vďačná. S mojou biologickou mamou som sa nestretla. Moja mamina zomrela, keď som mala dva mesiace a keby som mohla, veľmi rada by som ju objala a poďakovala za život, ktorý mi dala.”

Celý príbeh Natálie aj o tom, ako sa vyrovnávala so svojou inakosťou si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Dominika

Lucia mi ukazovala fotky, keď som bola ešte bábätko v perinke, to ma potešilo. Bolo to prvýkrát, čo som ich videla, lebo doma mám len fotky, kde mám rok a viac.”

Príbeh adoptovanej Dominiky, ktorej život doprial možnosť stretnúť sa s biologickou sestrou.

O svojej pôvodnej rodine viem, že mama je alkoholička a otec je alkoholik. Pochádzam z deviatich súrodencov a všetci boli v detskom domove až na najstaršieho syna, ktorého si mama ”zachránila”. Povedala mi to moja biologická sestra. Pamätám si, ako sme sa mali s mojou sestrou stretnúť. Veľmi som sa bála. Aké to bude stretnutie, čo mám od neho čakať? Môj brat Marek, ktorý som mnou vyrastal bol môj parťák,  povedal mi, že ide do toho so mnou. Ako dieťa na mňa žiarlil, myslel si, že sa mi dostáva ako adoptovanej dcére viac pozornosti. Dnes máme úžasný vzťah.

Brat Marek bol schovaný za rohom domu, keď som sa s mojou biologickou sestrou stretla a čakal na moje znamenie, keby som to nezvládala. Zoznámila som sa s ňou – Luciou, ale nič som necítila. Čakala som, že ako sestra voči sestre niečo pocítim, ale nebolo tam nič. Zavolala som aj Mareka a rozprávali sme sa všetci. Lucia mi ukazovala fotky, keď som bola ešte bábätko v perinke, to ma potešilo. Bolo to prvýkrát, čo som ich videla, lebo doma mám len fotky, kde mám rok a viac.”

Celý príbeh Dominiky, v ktorom hovorí, aké bolo vyrastať v adoptívnej si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Ondro

 „Obdobie dospievania bolo najťažšie…s pubertou prišli problémy, starosti, emócie… ja som si musel uvedomiť, že určité pravidlá v rodine existujú a musia sa dodržiavať, a za ne sa nesmie ísť.”

Ondrej sa do pestúnskej rodiny dostal ako 10 ročný. Za to, kým je, vďačí svojim pestúnskym rodičom. Čo bolo pre neho najťažšie a čo pre neho znamená domov si môžete pozrieť v jeho príbehu.

 

Katka

Byť v pestúnskej starostlivosti bolo pre mňa na začiatku veľmi vzrušujúce a zaujímavé. Bolo veľmi krásne a zároveň zvláštne mať izbu, v nej svoju posteľ, svoju lampu, svoje miesto pri stole…“

Narodila som sa v Košiciach a do detského domova som prišla so svojimi 3 nedospelými bratmi. Vtedy som mala asi 3 roky.  V detskom domove som bola do svojich 13 rokov a potom si ma vzali do pestúnskej starostlivosti pestúnski rodičia.

Pestúnski rodičia?

„Musím povedať, že mne boli veľmi sympatickí a s ich dcérou sme si veľmi rozumeli a rozumieme si dodnes. S ocinom si rozumieme, on sa vždy snažil zapájať ma do každej svojej činnosti. Mamina je učiteľka a mala aj také výchovné metódy – učiteľské. Ale máme sa radi a vieme sa porozprávať o všeličom. Myslím si, že na to, aby ste si získali a pripútali dieťa nepotrebujete nič zvláštne, stačí ak sa mu budete venovať a dáte mu najavo, že s ním veľmi rád trávite čas. A ešte veľa veľa lásky. A ja som to všetko dostala.“

Čo pre mňa znamenalo byť v pestúnskej starostlivosti?

„Byť v pestúnskej starostlivosti bolo pre mňa na začiatku veľmi vzrušujúce a zaujímavé. Bolo veľmi krásne a zároveň zvláštne mať izbu, v nej svoju posteľ, svoju lampu, svoje miesto pri stole,… Ten pocit, že niekam patríte, a že niekomu na vás záleží bol neopísateľný. Ťažké bolo prijať určité pravidlá, ktoré v rodinách sú a musia sa dodržiavať. Už len samotný fakt, že máte nad sebou otca, mamu, ktorí od vás niečo vyžadujú a ktorých treba rešpektovať a počúvať – bolo to ťažké!“

Ako by som opísala môj vzťah k biologickej rodine?

„Vzťah s biologickou rodinou by som prirovnala ku vzťahu so životnou láskou. Niekoho veľmi milujete, počítate s ním na celý život a zrazu vás opustí, z ničoho nič, nedá vám vedieť prečo. Zlomí vám srdce a tak veľmi. Prejdú roky a vy stále plačete pri spomienke. Vidíte, ako všetci pri sebe majú človeka, ktorého ľúbia a vy ste sama a stále sama. Po rokoch sa s tým nejako zmierite, ale stále sa to strieda – raz máte zlosť, ste naštvaná – inokedy rozcítená a takto to ide roky, až kým sa zrazu stretnete – srdce máte niekde v krku a neviete, čo máte povedať, ako sa správať. Je toho tak veľa nevypovedaného. Niektorí si to povedia, vysvetlia, iní nie. A ja som ten druhý prípad – ostalo medzi nami ešte veľa otázok, veľa výčitiek.“

Čo pre mňa znamená moja rodina?

„Mám tri rodiny. Moja biologická rodina je moja minulosť, niečo čo ide so mnou celý život a s čím sa budem celý život vyrovnávať. Moja pestúnska rodina je moja ozajstná rodina – moje zázemie. A moja rodinka? Je to môj domov, kde sa snažíme spolu s Majkom, mojim manželom, priniesť lásku a dať deťom to, čo sme my v detstve nedostali.“

 

Fero

Moja rodina bola tá, ktorá ma vždy v živote podržala a pomohla mi – keď mi bolo ťažko, alebo keď som nevedel ako ďalej.“

Ja som bol najstarší a mal som 5 rokov, keď nám zomrel tatko. Mamka sa vydala druhýkrát. Pribudli ďalší traja súrodenci. A postupne prichádzali deti, ktoré boli u rodičov v pestúnskej starostlivosti. Tých prišlo nakoniec 12. Takže keď nás bolo v dome najviac – boli tu dvaja rodičia a 18 detí. Až kým neprišli aj prvé vnúčatká. Pre niekoho možno strašné, pre mňa normálna vec.

Čo ma dospievanie v pestúnskej rodine naučilo?

* Vychádzať s ľuďmi rôznych pováh.

* Netrápiť sa nad množstvom priezvísk v rodine.

* Že sa zrazu v rodine môže „narodiť“ aj dieťa, ktoré vás zosadí z trónu najstaršieho dieťaťa.

* Obetavosť a láska rodičov – vlastných či náhradných – často nemá hranice.

* Zistiť, že letný tábor si vlastne môžeme urobiť aj sami doma.

* Vidieť v ľuďoch viac to dobré ako zlé.

* Že 3 chleby a 50 rožkov na deň nemusí byť dosť.

* Chcieť mať viac detí vlastných v dospelosti – určite nie len jedno.

* Niekedy možno až naivne – ale snažiť sa dávať ľuďom druhú šancu… a niekedy aj siedmu.

* Deliť sa a nebáť sa podávať pomocnú ruku.

* Parafrázu myšlienky, že skutočným otcom môže byť nie len ten, čo dieťa splodí, ale naozaj aj ten, čo ho vychováva.

* Veriť, že napriek všetkej snahe, aj keď nedokážeme „prerobiť“dieťa na ideálne, ale že nejaké malé semienko tam ostalo, a veriť, že to možno prinesie ovocie až v ďalšej generácii.

 

Monika

Bolo dosť ťažké byť bez rodičov niekde na cudzom mieste. Zvykali sme si dosť ťažko. Musela som súrodencov v tejto situácii podržať.“

Narodila som sa pred devätnástimi rokmi. Do štyroch rokov som sa mala dobre. Potom sa začalo všetko komplikovať. Jeden úžasný človek mne a mojej rodine zomrel. Po tomto dni sa všetko zmenilo.

Prvé obdobie mimo vlastnej rodiny

„Po prvých dvoch mesiacoch prvého ročníka ZŠ po nás prišli sociálne pracovníčky (po mňa a mojich súrodencov) a zobrali nás do detského domova. Bolo dosť ťažké byť bez rodičov niekde na cudzom mieste, zvykali sme si veľmi ťažko. Bola som najstaršia zo súrodencov. Zo začiatku sme nikoho nepoznali a keď som mala nastúpiť do školy, bála som sa o svojich súrodencov, čo budú robiť a ako sa budú mať, keď ja budem v škole. Po určitom čase som sa o nich prestala báť, lebo som videla, že sa majú dobre a že je o nich dobre postarané. A tak som s radosťou chodila do školy.“

Cesta k pestúnskej rodine

„Po rokoch strávených v detskom domove nám našli pestúnsku rodinu. Rok za nami chodili pestúnski rodičia a aj my sme chodievali k nim. Asi po polroku som tam ja chodiť prestala. Moji súrodenci k nim odišli žiť. Ja som zostala v detskom domove. Nevedela som, čo mám robiť. Keby ma nepodržala vychovávateľka, tak tu teraz možno ani nie som. Keď sa mi za nimi cnelo, tak som sa im ozvala a cítila som sa obohatene. Keď som ich počula, cítila som, že sa majú dobre. Po roku bez súrodencov som sa s nimi stretla a rozhodla som sa isť tiež k tým pestúnom. Spočiatku som sa cítila dobre, ale radšej som chcela byť s mojimi biologickými rodičmi. Uvedomila som si veľa vecí – že s biologickými rodičmi nemôžem byť, lebo boli silní alkoholici a nevedeli by sa o nás postarať. Strávila som v pestúnskej rodine pekné, ale aj smutné a zlé chvíle. Naučila som sa u nich lyžovať a aj prvýkrát sme strávili dovolenku pri mori.“

Cesta k budúcnosti

Keď som dovŕšila osemnásť rokov, presťahovala som sa do domu na pol ceste a musím sa o seba starať sama. Niekedy je to dosť ťažké. Popri tom musím ešte dokončiť strednú školu, na ktorej som štvrtáčka. Popri škole som si našla aj brigádu. Tento rok končím strednú školu a mám plán ísť na výšku. Popri nej si chcem spraviť opatrovateľský kurz alebo zdravotnú školu. Veľmi ma baví pomáhať ľuďom, ktorí sú postihnutí a potrebujú viac pomoci ako my, zdraví ľudia. Niekto si možno ani neuvedomuje, čo potrebujú a ako asi vnímajú svet, keď sú na vozíčku alebo nejako inak postihnutí. A baví ma to aj preto, lebo im chcem vedieť porozumieť a aj ich potešiť. Keď mám ťažké obdobie, tak sa viem pri nich upokojiť a zrelaxovať. Momentálne chodím do domu sociálnych služieb a viem ako sú radi, keď tam prídem. Vidím a cítim, ako sa tešia. Toto chcem robiť v budúcnosti.

 

 

Pripravujeme pre vás ďalšie životné príbehy mladých dospelých.