a/ pre deti

Príbehy detí z náhradných rodín

Maruška

Po pôrode som pochopila, že keď mama bola ochotná vydržať a vytrpela to všetko iba preto, aby som sa narodila, tak sa asi fakt nemôžem na ňu hnevať.”

Príbeh adoptovanej Marušky, ktorá hľadá odvahu spoznať svoje biologické korene.

 „Pamätám si na obdobie, kedy som sa zaoberala mojou minulosťou. Mala som asi 15 rokov, a vtedy som veľmi apelovala na mojich adoptívnych rodičov, aby som mala možnosť stretnúť sa s mojimi biologickými rodičmi. Stretla som sa s jednou pani, ktorá poznala moju mamu. Veľmi silno ma od stretnutia s rodičmi odhovárala. Bola to pre mňa facka, vtedy som si pomyslela, že moja biologická mama asi nie je nejaká pani s manželom, ktorá žije usporiadaný život a asi sa aj bojím nášho stretnutia. Napadlo, mi, že ani neviem, ako by som ju oslovila. Čo jej poviem: Dobrý deň? Potykáme si? Poviem jej: Čau mama? Vtedy som sa rozhodla, že kým nebudem vedieť, čo jej poviem, tak sa nestretneme.

Keď som otehotnela, mala som počas tehotenstva čas rozmýšľať nad vecami, ktoré sa týkali mojej identity. Mala som pocit, že sa na moju biologickú mamu strašne hnevám. To, že ma opustila mi prišlo nezodpovedné a nefér, čo som napokon spracovávala aj pri samotnom pôrode, ktorý strašne dlho trval. Po pôrode som pochopila, že keď mama bola ochotná vydržať a vytrpela to všetko iba preto, aby som sa narodila, tak sa asi fakt nemôžem na ňu hnevať. Lebo ten pôrod, Miin a asi ani môj, nebol prechádzka ružovou záhradou. Rozmýšľala som nad tým, ako je možné, že to všetko dokáže pretrpieť a potom odíde. Neviem, v akej bola situácii. Myslím, že to bola iná situácia, nie veľmi priaznivá, a že ju za to nemôžem súdiť. Potom som začala byť zamestnaná inak – byť matkou pre svoje dieťa. 

Dodnes neviem, čo by som mojej mame povedala. Možno nič. Možno by som čakala, čo by mi povedala ona. Mám mladšieho súrodenca Šimona. Hľadať s ním rodičov by bol asi dobrý nápad. On má odvahu na stretnutie s nimi, ja ešte nie. Keď ich nájde, budem rada, ale ja ešte nie som taká odvážna.”

Celý príbeh Marušky o riešení svojej identity si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Natália

Zrazu to všetko, po čom som tak odmalička túžila – zrazu to všetko prišlo a vy neviete, čo s tým máte robiť. Je to niečo také silné, že neviete, ako s tým narábať.”

Natália odmalička túžila spoznať svojich rodičov a súrodencov. Predstavovala si, aké to raz bude.

Pamätám si ten deň, keď mi prišla správa od jedného pána. Prvý moment – toto snáď nie. V správe znelo: „Som tvoj strýko, tvoja mama je Jolana a ja som jej brat”. Celú cestu domov som v električke rozmýšľala, či to povedať a ako to povedať rodičom. Bála som sa, či sa zrútim ja alebo či sa zrúti mama, ocino alebo sa mám začať smiať? A potom to zo mňa len tak vyšlo: Mami, napísal mi strýko a videla som maminu fotku. Mamina sa posadila na stoličku a opýtala sa ma: Je ti lepšie? Odpovedala som: Nie. Bojím sa. Bojím sa toho, čo bude nasledovať. Zrazu to všetko, po čom som tak odmalička túžila – vidieť strýka, bratov, hocikoho z rodiny, zrazu to všetko prišlo a vy neviete, čo s tým máte robiť. Je to niečo také silné, že neviete, ako s tým narábať. Plakať, či sa smiať alebo byť vďačný? 

Potrebovala som silu. Pomáhali mi moji rodičia. Moja mamina i Boh, od ktorých som ju čerpala a prosila, aby som jej mala dosť. Aby som vedela, ako s tým narábať a pracovať, či to do seba, do svojho vnútra pustiť. Odmalička som po tom túžila. Tak som si povedala, že s tým treba pracovať a treba sa strýkovi ozvať. Tak som to aj spravila a som za to vďačná. S mojou biologickou mamou som sa nestretla. Moja mamina zomrela, keď som mala dva mesiace a keby som mohla, veľmi rada by som ju objala a poďakovala za život, ktorý mi dala.”

Celý príbeh Natálie aj o tom, ako sa vyrovnávala so svojou inakosťou si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Dominika

Lucia mi ukazovala fotky, keď som bola ešte bábätko v perinke, to ma potešilo. Bolo to prvýkrát, čo som ich videla, lebo doma mám len fotky, kde mám rok a viac.”

Príbeh adoptovanej Dominiky, ktorej život doprial možnosť stretnúť sa s biologickou sestrou.

O svojej pôvodnej rodine viem, že mama je alkoholička a otec je alkoholik. Pochádzam z deviatich súrodencov a všetci boli v detskom domove až na najstaršieho syna, ktorého si mama ”zachránila”. Povedala mi to moja biologická sestra. Pamätám si, ako sme sa mali s mojou sestrou stretnúť. Veľmi som sa bála. Aké to bude stretnutie, čo mám od neho čakať? Môj brat Marek, ktorý som mnou vyrastal bol môj parťák,  povedal mi, že ide do toho so mnou. Ako dieťa na mňa žiarlil, myslel si, že sa mi dostáva ako adoptovanej dcére viac pozornosti. Dnes máme úžasný vzťah.

Brat Marek bol schovaný za rohom domu, keď som sa s mojou biologickou sestrou stretla a čakal na moje znamenie, keby som to nezvládala. Zoznámila som sa s ňou – Luciou, ale nič som necítila. Čakala som, že ako sestra voči sestre niečo pocítim, ale nebolo tam nič. Zavolala som aj Mareka a rozprávali sme sa všetci. Lucia mi ukazovala fotky, keď som bola ešte bábätko v perinke, to ma potešilo. Bolo to prvýkrát, čo som ich videla, lebo doma mám len fotky, kde mám rok a viac.”

Celý príbeh Dominiky, v ktorom hovorí, aké bolo vyrastať v adoptívnej si môžete pozrieť na Onlinezivakniznica.sk

 

Pripravujeme pre vás ďalšie životné príbehy mladých dospelých.