Stručne:

  • šok, rôzne druhy smútkov, hnevu, strachov a úzkostí, ale aj pocity viny, vlastnej nedostatočnosti, pocity menejcennosti
  • môžu cítiť bezmocnosť, zúfalstvo, ale aj apatiu, až apatiu zo života
  • niektoré z detí prežívajú chaos, zmätenosť, rôzne pocity zrady a sklamania
  • vyskytujú sa aj pocity, že ma nikto nemá rád a nikto o mňa nestojí
  • mnohé z detí tieto pocity zaplavia takou intenzitou, že sa to premietne nielen na ich psychickom zdraví, ale aj na fyzickom.

Citát:

  •  „Janka vedela, že je adoptovaná od svojich 3 rokov. Keď začala chodiť do školy, prichádzala s otázkami typu: Prečo ma moja mama nechcela? Čo sa jej na mne nepáčilo? Myslí na mňa niekedy? Bolo to pre mňa ťažké, nevedela som, čo jej hovoriť, trochu som žiarlila a bála som sa, či ju (jej biologickú mamu) predsalen neľúbi viac než mňa, hoci ju nepozná. Neskôr som pochopila – potrebuje aspoň dajaké odpovede a potrebuje mňa – svoju adoptívnu mamu, aby sa oprela o mňa, pretože to o čom premýšľala, moc bolelo. Potrebovala, aby so mnou o tom mohla hovoriť.“

Z praxe:

Deti, o ktorých hovoríme, zažili stratu svojich rodičov (buď počas vnútromaternicového vývinu, po pôrode alebo neskôr), niečo veľmi ťažké, niečo čo je neporovnateľné so stratou, ktorú prežívajú dospelí. Niečo, čo sa prirovnáva ku zážitku z najväčších živelných katastrof. A navyše ich psychika na to nebola pripravená.

Prežívajú často traumu, stres, samotu, nedôveru, smútok, depresiu, strach… ale aj pocit viny…

V prípade, že zažili v svojej rodine týranie, zanedbávanie či zneužívanie, často nesú v sebe protichodné pocity k rodičom (lásku i nenávisť, hnev i túžbu po nich). Miesto toho, aby boli na seba hrdé, často sa hanbia, že práve im sa stali také veci a často cítia vinu, že sa oni o to pričinili. Ak to dokážu, často ospravedlňujú svojich pôvodných rodičov alebo sa správajú, že k nim nepatria. Sú to stratégie ako prežiť bolesť, ktorú v sebe nosia. Okrem tejto bolesti duše sú často tieto deti poznačené psychickou a emocionálnou depriváciou, ktorá vyplynula z dlhodobého citového strádania (nedostatku lásky).

To všetko si nesú vo “svojom batôžku” na pleciach, samé, bez toho, aby rozumeli, čo sa s nimi deje,…

Túžba po rodine v nich môže byť vyslovená, ale často je len ticho nosená, skrytá za rôznymi maskami a stratégiami správania a prekrytá ruchom nového života v detskom domove, prípadne v profesionálnej rodine, kde sa najčastejšie dieťa ocitne po vyňatí z pôvodnej rodiny.

Nie vždy sa dá v rámci inšitucionálnej ochrany (detského domova) pomôcť dieťaťu zvládnuť psychicky všetko, čo sa mu stalo. Chce to dlhší čas a vhodné podmienky. A niektoré boľačky duše sa dajú „preliečiť“ až keď sa dieťa zastabilizuje v nových vzťahoch a príjme ich za svoje .