A/ pre dospelýchO deťoch, ktoré potrebujú rodinu

Čo sa udeje, keď deti nemajú, čo potrebujú?

Budeme hovoriť o psychických potrebách a o tom, keď nie sú uspokojené.

  • Ak deti nemajú uspokojené psychické potreby len krátku chvíľku, v zásade sa nič neudeje (ohlásia nám to rôznym spôsobom)
  • Problém nastáva, keď deti nemajú uspokojené a uspokojované psychické potreby dlhodobo alebo adekvátnym spôsobom (napr. pri novorodencovi je dlhší čas už pár hodín), deti postupne prestávajú svoje potreby ohlasovať očakávaným spôsobom, dokonca ich časom prestávajú vnímať.

Citát adoptívnej mamy Martiny, Janko k nim prišiel vo veku 10 mesiacov:

  • „Keď sme ho priniesli domov, nepýtal sa na ruky, neplakal, keď spadol ani keď som ho obliekala. Jednoducho neplakal, keď mal plakať. Len sa díval a mlčal. Najťažšie bolo, že ma odtláčal, keď som sa k nemu snažila priblížiť.  Bolo ťažké tomu rozumieť.  Ale vedela som, že on má väčší strach ako ja.” 

Zo života osamelých detí:

Deti, ktoré neprežili detstvo v stabilnej milujúcej rodine, prípadne žili prvé obdobie života v rôznych druhoch inštitúcií a v rôznych výchovných prostrediach (v nemocnici, detskom domove, krízovom stredisku), nemali pri sebe základ pre život: stabilnú milujúcu materskú/rodičovskú  osobu, ktorá im pomáha citlivo a vnímavo uspokojovať ich psychické potreby.

Tieto deti  potom trpia nedostatkom uspokojenia psychických potrieb (tzv. psychickou depriváciou)  a môžu mať vplyvom týchto situácií  aj problémy “pripútať sa” – nadviazať bezpečnú vzťahovú väzbu (je pre nich ťažké znovu uveriť vo vzťah, boja sa sklamaní a často trpia dopadmi ťažkých udalostí, ktoré prežili v svojej minulosti ) k novému dospelému. Z predošlých skúseností si vybudovali modely správania (nie vždy sú tieto modely konštruktívne), ktoré im pomáhali prežiť nebezpečenstvo, neistotu, hlad, osamelosť, nevšímavosť, fyzické či psychické útoky. Je pre nich ťažké znovu uveriť v lásku medzi dospelým a dieťaťom.

Prežité  udalosti pravdepodobne zanechali v  duši  týchto detí často  ťaživú spomienku, s ktorou si nevedia poradiť a nevedia ju často ani pomenovať, iba si ju v sebe nosia . Ako deti prežili veci a situácie, na ktoré ich psychika vôbec nebola pripravená a preto to má na ich vývin taký obrovský dopad (často v podobe traumy).  Absencia plnohodnotného rodičovského prístupu v útlom detstve  tiež  môže znamenať oneskorenie vo vývine a zaostávanie, prípadne nerovnováha  v rôznych oblastiach vývoja. Kombináciou  vyššie spomenutých faktorov sa môžu  u detí prejavovať rôzne ťažkosti v správaní (v ľahšej , ale aj veľmi zložitej forme)  a to  viditeľné i skryté. Je to pochopiteľné a nenesú na tom žiadny podiel viny.