a/ pre deti•Máš adoptovaného alebo pestúnskeho súrodenca?

Náhradné rodiny sú rôzne

Náhradné rodiny sú rôzne

Deti, ktoré nebývajú s vlastnými rodičmi, žijú v náhradných rodinách. Je ich niekoľko typov: adoptívne rodiny, pestúnske rodiny a ešte náhradná osobná starostlivosť.

Adopcia

Niektoré deti môžu žiť aj v adoptívnej rodine. Je to možné len vtedy, keď:

  • pôvodní rodičia povedia, že skutočne nemôžu alebo nedokážu byť rodičmi a súhlasia s adopciou,
  • keď sa pôvodným rodičom nepodarí spojiť s ich dieťaťom (navštíviť ho, zatelefonovať mu, písať mu, pýtať sa na neho) v takom čase, aký určuje zákon na ochranu detí (6 mesiacov),
  • súhlasia pôvodní rodičia s adopciou hneď po narodení detí, lebo nemajú podmienky na starostlivosť o dieťa alebo si nedokážu predstaviť byť rodičmi. Je možné, že im nikto nepomohol s týmto rozhodnutím alebo sa o ňom nedokázali s nikým rozprávať.

Jedna z tehotných žien, ktorej sme pomáhali, nám povedala:

  • „Viete je to ťažké. Rada by som sa o to dieťatko postarala, ale viem, že nemám poriadny domov. A ani to neviem, starať sa o také malé dieťa. Budem rada, ak ho niekto z dobrých ľudí adoptuje a zažije dobré detstvo. Ja by som mu ho nevedela dať.“

Ak sa chce niekto stať adoptívnym rodičom, musí sa niekoľko mesiacov stretávať s psychológmi a sociálnymi pracovníkmi , aby vedel, ako sa môže stať rodičom. Okrem toho musí pripraviť svoj byt alebo dom na príchod dieťaťa.

A určite musí „ochranke“ i sudcovi ukázať, že sa bude vedieť starať o dieťa a že svoje problémy zvládne.

  • Jedna adoptívna mama mi raz povedala o svojom malom dievčatku:

    „Som moc rada, že som ju našla a ďakujem jej, že som ju mohla adoptovať. Aj keď si niekedy nerozumieme, nikdy ju neopustím.“

  • Ďalšia adoptívna mama mi zase povedala:

     

    „Viete, ďakujeme tej maminke, čo porodila toto dieťatko. Ona sa nemohla oň starať a my sme zase nemohli mať dieťa, o ktoré by sme sa starali. Ona nám vlastne pomohla.“

Adoptované deti sa stávajú potom deťmi adoptívnych rodičov.

Moja 16-ročná spoluautorka Miriam bola adoptovaná ako 9-ročná a o svojej adopcii píše:

  • „Moja adopcia je ako: Lietajúci balón, ktorý niekedy letí vysoko a niekedy nízko. Ale tieto dve veci sa navzájom dopĺňajú. Alebo veterný mlyn, pretože sa stále krúti a len málokedy sa zastaví a potrebuje k tomu pohybu aj niečo iné – vietor. Šikmá veža, hoci je pevná, ale aj trochu naklonená. Na mojej adopcii sa mi páči, že je rôznorodá (každý deň je iný). Niekedy sa v adopcií cítim zvláštne, pretože… sme sa nezhodli a ja som sa buď zdula, nahnevala alebo nedalo sa so mnou rozprávať.“

Ak si adoptovaný/á, čo by si o svojej adopcii napísal/a alebo nakreslil/a ty?

Pestúnstvo

Pestúnska rodina je rodina, ktorá môže ponúknuť svoj dom aj deťom, ktoré nemôžu žiť so svojimi rodičmi. Deti, ktoré žijú v pestúnskej rodine, sa niekedy môžu stretávať so svojimi pô-vodnými rodičmi. Je fajn sa na to pripraviť a hovoriť o tom, ako by si si to predstavoval. Určite ťa nikto nemôže do toho nútiť, ale máš právo mať vlastného psychológa, ktorý ti pomôže, ak ťa z toho bolí hlava, brucho alebo máš strach. Mať strach je úplne normálny pocit.

Pôvodní rodičia, ktorí sa nemôžu starať o deti a majú ich v pestúnskej rodine, často majú stále veľa problémov . Niekedy sa dokážu stretnúť s deťmi a niekedy ani nie.

Niektorí pôvodní rodičia nám o svojich problémoch povedali toto:

  • „Mali sme veľa problémov a žiadne peniaze. Museli sme ísť za prácou ďaleko. O deti sa začali starať iní ľudia. Je mi to ľúto, ale vidím, že tam majú všetko, aj ich tam majú radi. Myslím na nich.“ (Mamina, ktorá sa nemohla starať o dve deti a teraz žijú už 5 rokov v pestúnstve.)

  • „Bil som ich, lebo som nevedel, čo mám robiť, keď ma neposlúchali.“ (Otec, ktorý nemôže byť so svojimi 3 deťmi, pretože im ubližoval.)

Keby sa chceli pôvodní rodičia s deťmi stretnúť, deti môžu povedať, či to chcú. Môžu však aj povedať, že sa stretnúť nechcú. Alebo môžu povedať, že to chcú, ale nechcú, aby boli na stretnutí s pôvodnými rodičmi samy. Môže tam byť s nimi ich pestúnsky rodič alebo psychológ, alebo niekto z „ochranky“. Alebo aj iný človek, ktorý je im blízky.

Moji spoluautori o svojich kontaktoch s pôvodnými rodičmi hovoria:

  • „Moji pestúni mi pomáhali nadviazať kontakt s mojimi biologickými (pôvodnými) rodičmi. To mi veľmi pomohlo, aby som sa odvážil premýšľať, že chcem raz žiť so svojou mamou. A teraz s ňou už 6. rok žijem.“

  • „Bola som sa pozrieť, kde moja pôvodná rodina žije. Moja pestúnka mi s tým pomohla. Som rada, že som to videla, ale chcem žiť ďalej v pestúnskej rodine.“

  • „Bola som na návšteve u svojej rodiny a čakala som, že tam mama príde. Ale ona neprišla. Bolo mi smutno. Moja ostatná rodina ma má veľmi rada a starali sa o mňa.“

  • „Keď som mamu uvidela, tisli sa mi aj slzy do očí. Nevedela som, čo mám robiť. Napísala som hneď sms mojej blízkej duši. Bolo mi ťažko byť vtedy sama.“

V pestúnskej rodine často žijú aj deti pestúnskych rodičov. Teda tie, ktoré sa im narodili. Niekedy sú fajn a niekedy im je tiež zvláštne.

Majo je 28-ročný mladý muž. Jeho rodičia sa stali pestúnskymi rodičmi 2-ročného chlapca.

„Najviac sa mi na pestúnstve páčilo, že som získal bračeka. Niekedy som sa cítil zvláštne, pretože… som mal pocit, že mi nikto nerozumie a nedokáže ma pochopiť. Niekedy som žiarlil na svojho brata a hneval sa na svojich rodičov, že ho prijali do rodiny. Teraz by som chcel stáť stále pri ňom a pomáhať mu.“

O trochu mladšia Anička o rozhodnutí svojich rodičov stať sa pestúnmi, píše: „Už je to takmer 7 rokov, odkedy sme prijali mladších súrodencov, dvojičky, do našej rodiny. Aby som bola úprimná, toto spolunažívanie nebolo vždy najjednoduchšie… vytvorili sme si však veľmi dobrý rodinný vzťah a som vďačná rodičom, že sa podujali na túto kľukatú cestu. Dvojičky sa stali ľuďmi, ktorých obdivujem za ich lásku, obetavosť, inteligenciu a schopnosť pomôcť.“

A Katka, ktorá je už sama mamou, spomína, ako začalo pred mnohými rokmi pestúnstvo jej rodičov:

„Keď som mala 16 rokov, stretla som na ulici 6 ročného zanedbaného chlapčeka. Zaujímala som sa o to, prečo je tak často na ulici bez mamy. Spriatelili sme sa a veľmi túžil prísť k nám na návštevu. Priviedla som ho k nám a začali mu pomáhať aj moji rodičia. Po tom, ako prežil niekoľko rokov v detskom domove, začali sme ho brávať na prázdniny k nám domov. Neskôr ho moji rodičia prijali do rodiny. Stala som sa pestúnskou sestrou a vyrastala som s ním v jednej izbe. Teraz už je dospelý a žije samostatne.
Keď som mala 19 rokov začala som pracovať v organizácií Nádej deťom na pomoc „deťom ulice“. Stretla som viac takých detí, o ktoré sa rodičia poriadne nestarali a veľa času trávili na ulici a začala som im pomáhať.
Náhradní rodičia, podľa mňa, dávajú cudziemu dieťaťu šancu prežiť život v láske a bezpečí.“

Ten, kto sa chce stať pestúnom, musí bývať na Slovensku, tiež sa musí stretávať s psychológmi a sociálnymi pracovníkmi a nemohol nikdy nikomu ublížiť.

A čo hovoria o pestúnstve niektorí pestúni:

„Pripadalo mi to normálne dať domov ešte iným deťom, veď miesta máme dosť. Dlho sme nad tým s mužom premýšľali. Vedeli sme, že to nebude jednoduché, ale rozhodli sme sa ako rodina, teda aj naše deti, do toho spoločne ísť.“ (Pestúnska mama 3 detí, mama 2 narodených detí)

A čo hovoria na pestúnstvo moji mladí spoluautori z pestúnskych rodín?

  • „Moje pestúnstvo? Tieto dva psíky sú ako ja a mama, sú vedľa seba, čo znamená, že mama mi pomáha vo všetkom a vytiahne ma zo všetkých problémov, keď mám dakedy. Na mojom pestúnstve sa mi páči, že sa o mňa rodičia starajú od mojich 6 rokov. Žijem tu už 11 rokov.“ (Pavla)

  • „Moje pestúnstvo je ako stúpanie hore. Stále sa dostanem o stupeň vyššie. Na pestúnstve sa mi najviac páči, že som s Hankou, ktorá si ma vybrala.“ (Evelyn)

  • „Na mojom pestúnstve sa mi najviac páči, že si ma v nemocnici vybrala mamina s veľkým srdiečkom a s láskou sa o mňa starala, vychovávala ma. Aj keď chcela pôvodne dievčatko. (Radovan)

  • „Na mojom pestúnstve sa mi páči, že môžem robiť to, čo mám rád: cykloturistiku a turistiku. O mojich rodičoch neviem, nikdy som sa s nimi nestretol, ale rád by som ich niekedy vyhľadal.“ (Slávčo)

  • „Na mojom pestúnstve sa mi páči, že sme veľká, rozrastená rodina. Niekedy sa cítim zvláštne, asi každý máme aj zvláštne pocity. Niekedy mi býva smutno za mojou rodinou.“ (Zuzka)

  • „Fascinuje ma odvaha pestúnov starať sa o deti, ktoré sú cudzie a prežili hrozné chvíle a nevedia celkom čo pociťujú.“ (Nika)

  • „Od narodenia som bol v detskom domove a potom od 8 rokov v pestúnskej rodine, ktorá bola a je mojou jedinou rodinou, ku ktorej sa viem vyjadriť. Ten, kto vychováva je pre mňa rodičom a nezáleží na tom, či je to adoptívna, pestúnska alebo biologická rodina.“ (Ondrej)

Ak žiješ v pestúnskej rodine, čo sa ti na tom páči?

Náhradná osobná starostlivosť

Niekedy sa môže postarať o dieťa niekto zo širšej rodiny alebo zo známych. Takejto starostlivosti zákon o ochrane detí hovorí náhradná osobná starostlivosť.

Dve moje spoluautorky toto napísali o svojej situácii:

  • „Vychováva ma moja teta. Pripadá mi to ako rastlinka, keď sa o ňu dobre staráme, odvďačí sa nám. Niekedy sa cítim zvláštne: Lebo som neverila v to, že sa môžem niekomu v rodine zdôveriť. To, že žijem v tejto rodine, je ako keď ťa chytí niekto za ruku a nežne povie: Poď, budem ťa niesť na cestu, ktorú nepoznáš, budem ťa chrániť svojím telom a milovať celým svojím srdcom.“ (17-ročná Nikolka)

  • „Od 3 rokov ma vychovávajú starkí. To, že som s nimi, je/bolo ako hora, ktorá ma nikdy nezradí/la a do ktorej sa môžem vždy uchýliť a vrátiť. Alebo ako krásne more, v ktorom je život. Páči sa mi, že: je plne nabité energiou, že rastie do výšky a silnie ako strom.“ (20-ročná Aďka)

Jedna starká, ktorá sa stará o dve vnúčence, mi raz povedala:

„Ich mamina ich nezaviedla ani k lekárovi, keď bolo treba, a ani sa s nimi neučila. Sama mala veľa problémov. Bola asi nešťastná a zoznámila sa s nesprávnym mužom, ktorý ju nahovoril na drogy. V takom prostredí deti nemôžu žiť. Je mi ľúto, že sa o ne nemôže starať. Majú ju veľmi radi.“

Niekedy nám môžu chýbať naši pôvodní rodičia. Inokedy môžeme byť na nich aj nahnevaní. Vtedy nám môžu pomôcť stretnutia s psychológom. Niekedy môže pomôcť aj to, keď si ten svoj hnev nakreslíš alebo môžeš o ňom napísať do svojho denníku. Poraď iným a napíš alebo nakresli, čo pomáha tebe, keď sa na pôvodných rodičov hneváš alebo keď o nich premýšľaš.

‹
›
a/ pre deti•Máš adoptovaného alebo pestúnskeho súrodenca?
Nie si jediná, nie si jediný Problémy dospelých Iba dôležití ľudia majú ochranku Čo robí sudca a načo sú súdy Náhradné rodiny sú rôzne Detský domov Načo sú nám pocity Každý môže byť šťastný a zažiť úspech Dospelí ti chcú pomôcť